Realita zvaná facebook.

Autor: Jana Pšenková | 3.4.2011 o 22:27 | (upravené 3.4.2011 o 22:44) Karma článku: 5,81 | Prečítané:  1378x

Slávnostný príchod z tej otravnej školy či práce. Pomaly prekračujem prah domu. Ani sa nestihnem prezliecť, osprchovať, ba ani odložiť veci, ktoré mimochodom stále ležia pri pracovnom stolíku. Namiesto toho sa prvou činnosťou po príchode stáva stlačenie toho jedného malého gombíka na počítači s nápisom on/off. Po zasvietení monitora a dokrútení sa tej malej otravnej vecičky na obrazovke, ktorá značí že sa počítač pripravuje, klikám na internet a ani do vyhľadávača nemusím nič písať, keďže facebook sa stal mojou domovskou stránkou.

S napätím čakám kým sa stránka otvára. Koľko upozornení budem mať? Koľko nových žiadostí o priateľstvo? Koľko pozvánok na akcie? Po zistené týchto, samozrejme najdôležitejších vecí prichádza na rad môj vlastný status. Musím poriadne porozmýšľať, čo zo všetkých možných variant bude pre ostatných najzaujímavejšie a tiež samozrejme čo by mohlo vyvolať  najviac komentárov. Veď predsa tým sa určuje popularita. Po dlhom rozmýšľaní a „vykúzlení" najlepšieho statusu za dnešný deň začína preskúmavanie noviniek. Kto kde včera bol, čo sa nové stalo, kto je s kým vo vzťahu, kto má akého nového priateľa, komu sa čo páči a podobne. Toto moje menšie skúmanie mi zaberie tak minimálne hodinku. Veď, predsa, treba ostatným okomentovať ich činnosti a príspevky na nástenkách. Medzitým sa tiež rozvíja obrovská komunikácia pri mojom vlastnom statuse.  A to nesmiem zabúdať na „chat". Treba skontrolovať, koľko priateľov je „online", nadviazať s čo najväčším počtom nejaký duchaplný rozhovor začínajúci väčšinou otázkou „ahoj čo robíš?",  a poprípade sa s tým dokonca pochváliť vo svojom statuse. To však iba v tom prípade, že by to bolo zaujímavejšie, ako dlho premýšľaný status z pred pol hodiny.

A takto sa z plánovanej hodinky na facebooku stáva presedený deň pri počítači. Veď načo ísť von? Keď je tam tak škaredo, alebo až príliš teplo. V pohodlí domova mám predsa všetko, čo potrebujem iba na pár krokov. A to najdôležitejšie, na sociálnej sieti mám dokonca viac priateľov, ako tých, s ktorými by som trávil deň.  Počet 783 je veľmi slušné číslo, nie? No mojím cieľom je aspoň tisícka. Preto treba na tom pracovať a nie tráviť deň vonku pri futbale, bicyklovaní či prechádzke. To už dávno nie je moderné. A takisto je nepotrebné učenie a pripravovanie sa na ďalší školský deň, či do práce. Veď, predsa, mám toľko kontaktov na facebooku. Oni mi určite pomôžu keď budem chcieť ísť na vysokú, či dostať dobré alebo lepšie zamestnanie. Možno je medzi nimi dokonca moja budúca životná láska. To mi pripomína, že musím vytvoriť nový fotoalbum s mojou najnovšou kolekciou „horúcich" fotiek, nafotených včera v spodnom prádle pred zrkadlom. A už znova len čakám na komentáre. Kto sa ozve prvý? Popri tej hŕbe komentárov a  konverzácií na chate si sem tam odbehnem do kuchyne po nejaké jedlo či vodu, nech vládzem pokračovať v rozrobenom.

A takto pomaly hodiny plynú, a ja trávim deň na sociálnej sieti, až dokým mi na hodinách nezačne blikať čas 0:20, oči sa mi pomaly ale určite zatvárajú a hlava padá únavou. Ťažko sa mi to robí, ale bohužiaľ musím počítač vypnúť a zaľahnúť do postele. Telo si to pýta. Tak sa zo všetkými tými priateľmi rozlúčim, čo sa samozrejme pretiahne do 0:45, keďže ich mám tak veľa, a pomaly sa uložím do postele. Do sveta snov sa ukladám s poslednou myšlienkou: nech už je zajtrajšok, aspoň 3 hodiny poobede, a ja sa môžem znova pripojiť na moju obľúbenú sociálnu sieť.

Známy scenár pre mnohých mladých, tínedžerov, stredoškolákov, vysokoškolákov,  pracujúcich, detí svojich rodičov, ba dokonca niekedy rodičov svojich detí. A tak sa zamyslime. Nebol, predsa len, život bez týchto vymožeností 21. storočia farebnejší? Áno, je jednoduchšie sa spojiť v reálnom čase s niekým, koho v tej chvíli súrne potrebujeme. No niekedy sa to vymyká z rúk a na komunikáciu z očí do očí akosi zabúdame a pomaly sa ponárame do novej, virtuálnej reality. A pritom sa pripravujeme o toľko zaujímavých aktivít či stretnutí každého všedného dňa...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?