Pomoc, keď sa príliš potíme

Autor: Jana Pšenková | 6.4.2011 o 20:55 | (upravené 6.4.2011 o 21:06) Karma článku: 8,60 | Prečítané:  2788x

Potenie je prirodzený a veľmi dôležitý proces každého ľudského organizmu. Telo si vďaka nemu udržiava stabilnú teplotu a vylučuje škodlivé látky. Avšak pre mnohých ľudí sa potenie stáva nepríjemným, ba až odporným. Ide najmä o nadmerné potenie a to hlavne v oblastiach podpazušia, či chrbta. No čo keď sa nadmerne potíme na dlaniach? Pot sa totiž tvorí v potných žľazách, ktoré sú rozmiestnené v celom tele, teda nadmerné potenie sa môže prejaviť hocikde. A večne mokré dlane boli aj mojím problémom.

nemocnica.jpg

 

Ani si už presne nepamätám kedy to začalo, no mám pocit, že s mamou sme sa pokúšali riešiť tento môj problém odjakživa. Pravidelné návštevy detských či kožných lekárov, rôzne prípravky, mastičky, prášky na ruky. Nič nepomáhalo. Moje potiace sa dlane roztopili všetko čo som na ne naniesla. Lekárom dochádzali slová a ich odpoveďou sa stala veta: „Ona z toho vyrastie. Po puberte to určite prejde." No skončila som základnú školu, pomaly som končila strednú a puberta už bola takisto za mnou. No namiesto zlepšenia sa to postupne iba zhoršovalo. Z pôvodne vlhkých dlaní sa stal v mojich rukách môj osobný „bazénik".

Nezáležalo či je zima, jar, leto alebo jeseň. Či je vonku horúco, sneh, alebo či prší. Moje dlane boli mokré takmer 24 hodín denne, 7 dní v týždni, 365 dní v roku. Pri väčšom strese alebo napätí sa stávalo, že mi z nich dokonca kvapkal pot. Koľko krát sa stalo, že som na nejakej písomke svoj odpoveďový hárok „utopila". Tiež si viete predstaviť aké nepríjemné bolo pre mňa podávanie rúk pri zoznamovaní. Vždy mu muselo predchádzať aspoň pár sekundové vyutieranie dlane v tričku, či nohaviciach. A to už som mala 18 a život mi to otravovalo viac ako doteraz. No keďže rady lekárov nepomáhali, ich „predpovede" sa neplnili a namiesto zlepšenia prichádzalo iba zhoršenie, začala som pátrať sama.

Nespočetné množstvo internetových diskusií a e-mailov rozposielaných rôznym špecialistom, až som sa svojej odpovede dočkala. Na jednej internetovej stránke som našla pána, ktorý trpel rovnakým problémom a pomohla mu operácia potných žliaz, odborne nazvaná endoskopická thorakálna sympatektómia. Tak som začala zbierať bližšie informácie o tomto zákroku. Dozvedela som sa všetky podrobnosti, i to, kde sa tento zákrok vykonáva - na oddelení hrudníkovej chirurgie v nemocnici vo Vyšných Hágoch. Moje rozhodnutie bolo jasné, teda som sa tam hneď aj objednala.

Pred samotným zákrokom som však musela podstúpiť množstvo vyšetrení. U všeobecného lekára, u očného lekára, na ušno-nosno-krčnom oddelení, na neurológii, anesteziológii  a mnoho ďalších. Až som napokon 18. júla prišla na kliniku Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch. Tu som ešte podstúpila zopár vyšetrení a rozhovorov s lekármi, ktorí ma oboznámili s celým priebehom operácie a možnými rizikami. A 20. júla, v deň mojich 19. narodenín, o 11:30, ma už odvážali na operačnú sálu. Operácia trvala približne hodinu a pol a ja som ju strávila v celkovej narkóze.

Prebúdzanie ako aj celý deň po operácii nebol práve najkrajší, keďže som mala bolesti a nepríjemný pocit z hadičiek, ktoré mi trčali z oboch strán hrudného koša. (Tieto hadičky slúžili na odsatie vzduchu, ktorý sa dostal medzi hrudný kôš a pľúca.) No keď ich na ďalší deň ráno zo mňa vytiahli, bolesť sa znížila skoro na minimum. Dokonca aj jazvy po týchto hadičkách sú úplne maličké. Ale najlepšie na tom celom bolo a aj je, že mám suché ruky. Po 19 rokoch som sa aj ja konečne dočkala toho pocitu. Mala som problém uveriť, že sa potenie nevráti. Dokonca sa mi snívali sny o tom, že sa mi dlane znova potia. Ale našťastie, boli to len sny.

Okrem dlaní som sa však prestala potiť aj v podpazuší. Preto sa možno mnohí pýtate, ako sa ten pot zo mňa teraz dostáva. Veď predsa, potiť sa musím. A tu je teda moja odpoveď. Potenie sa rozložilo do ostaných častí tela, ako sú hrudník či chrbát. No nemusíte sa báť. Netečú mi po chrbte potoky potu. Je to iba menšia kompenzácia.

A keby sa mám znova rozhodnúť, či podstúpim túto operáciu? Moje rozhodnutie by bolo rovnaké, ako pred rokom. Aj napriek bolestí v prvom týždni po operácii, aj napriek miernejšiemu zosilneniu potenia na iných partiách tela. Stálo to za to. Môj život sa v tomto smere o mnoho zlepšil. Nemusím riešiť problém čoho sa dotnkúť a následne to po sebe utierať. Nemusím dávať pozor, keď píšem, či som to náhodou hneď aj nerozmazala. A ruku už teraz môžem bez hanby podať hocikomu.

 

K tomuto článku ma inšpirovala reportáž v televíznej relácii. Dúfam, že to pomôže najmä tým, ktorí trpia rovnakým problémom, ako bol ten môj.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?