A tak si každú stredu večer poplačem...

Autor: Jana Pšenková | 13.4.2011 o 22:52 | (upravené 13.4.2011 o 23:02) Karma článku: 6,67 | Prečítané:  1602x

Je streda večer a po pár hodinách strávených nad ekonomikou si ľahnem na posteľ, zapnem televízor a pomaly prepínam programy. A tak, ako každú stredu, sa aj dnes zastavím na Markíze, kde práve beží Modré z neba. Relácia o plnení snov, plná emócií, ťažkých a smutných osudov ľudí. Relácia, pri ktorej sledovaní sa mi na posteli hromadí obrovská kopa usmrkaných vreckoviek.  

Modré z neba

 

Aj keď si po každej odpozeranej časti poviem, že to už viac sledovať nebudem, znova sa zapozerám a na iný program už neprepnem. Nie, že by som túto reláciu nechcela sledovať, pretože sa mi nepáči. Práve naopak, je to krásna relácia. Ibaže väčšinou veľmi smutná. No aj tak nikdy neodolám a znova každý stredajší večer trávim pred televíziou, so slzami stekajúcimi po lícach. Veď koho by nechal chladného príbeh o malom chlapčekovi , ktorý nemôže vykonávať bežné činnosti, pretože jeho telo je háklivé aj na malé obšuchnutie, či nesprávny a prisilný dotyk? A diagnóza? Choroba motýlich krídel. Takisto príbeh o mužovi, ktorý trpí chorobou, pri ktorej potí vlastnú krv, či príbeh otca, ktorý sa sám stará o 7 detí, pretože mama ich opustila.

Smutné príbehy, ťažké životné osudy. No pri každom príbehu si všímam jednu a tú istú vec. Títo ľudia sa neľutujú. Neplačú nad svojim osudom. Namiesto toho sú plní optimizmu, nevzdávajú sa a so zdvihnutou hlavou bojujú za lepší život. A práve vtedy si uvedomujem, koľko krát sa ja sama, aj mnoho iných ľudí, zamýšľa nad úplnými malichernosťami. Určite, nie pre všetkých to platí. Veď sú predsa ľudia, čo sa s ťažkými osudmi vyrovnávajú bez plnenia snov televíznou reláciou. No u väčšiny je to rovnaké, ako u mňa. Z obyčajných, každodenných problémov dokážeme urobiť obrovské katastrofy a mnohokrát  sa trápime aj pre nezmyselné maličkosti.

Tak sa teda skúsme zamyslieť a pozrime sa okolo seba. To podstatné a dôležité máme. Sme zdraví, máme strechu nad hlavou, prácu, čo jesť, máme rodinu. Pre stále väčší počet ľudí prestáva byť raritou aj letná či zimná dovolenka, dvd-čka, veľké plazmové televízory, autá a podobne. Niektorým ľudom však chýba aj to, čo my berieme ako samozrejmosť. O tom som sa presvedčila aj pri dnešnom príbehu o 6 sirotách, ktoré žijú spolu s babičkou v dome bez sprchy, toalety a celkovo bez vody.

Aj keď by s nimi určite nikto nemenil, stáva sa, že niektorí im dokážu závidieť aj to málo, čo od niekoho dostanú. Bohužiaľ, aj s tým som sa už mala možnosť stretnúť. No závidieť niekomu darovanú dovolenku, keď všetky peňažné prostriedky dáva na liečbu, či závisť ľuďom, ktorí bývajú v schátralom dome nejakú prestavbu?  Silu, statočnosť, skromnosť, spolupatričnosť a mnoho ďalších vlastností, to je to, čo by sme im mali závidieť. A tak len dúfam, že sa z toho tí šťastnejší poučia a začnú si viac vážiť to, čo majú, a čo môžu veľmi ľahko stratiť. Ja sa o to takisto snažím, a myslím, že som na dobrej ceste. A nemusíte sa báť, nesnažím sa byť teraz spasiteľkou sveta. Je to len môj názor a možno menšia rada.  To či ju prijmete, alebo sa nad tým aspoň len zamyslíte, je len na vás.

Nakoniec by som chcela ešte vyjadriť poklonu tým, ktorí sa na tejto relácii podieľajú, ako aj tým, ktorí sny pre iných vysnívajú.  Za ich snahu o zlepšenie života alebo aspoň vyčarenie úsmevu ľuďom v ťažkých situáciách. Sú to krásne činy, krásne sny. Dúfam, že takýchto relácii a ľudí bude postupne iba pribúdať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?